Pri pohľade na sociálne siete by sme mohli povedať, že Slovensko je družnou a priateľskou krajinou plnou porozumenia. Sú stovky či tisícky ľudí, čo majú na sociálnych sieťach stovky či tisíce priateľov. Vedia vôbec koho tam majú ? Vedia vôbec, kto je ich priateľ ?
Poznám ľudí, čo zbierajú priateľov na sociálnych sieťach ako známky, zatvoria sa s nimi na sociálnej sieti s klapkami na očiach a majú pocit, že to čo je zverejnené na sociálnej sieti je pravda. Ako babky hovorili, musí to byť pravda, lebo aj v televízii to vraveli. Priateľ nie je ten, čo nám venuje klik na sociálnej sieti, to nie je ani kamarát, možno je to známy, alebo človek čo si len uvedomuje vašu existenciu. Úprimne, nemáte na svojich sociálnych sieťach medzi priateľmi aj svojich nepriateľov ?
V práci ma často pri pozorovaní niektorých ľudí napadne, čo bude s nimi, keď vyzlečú svoju uniformu alebo skončia vo funkcii, ktorú zastávajú, a zapoja sa medzi obyčajných neprivilegovaných ľudí. U niektorých je mi úplne jasné, že v tom čase prestanú pre značnú časť svoich priateľov existovať. Prestanú existovať pre priateľov a kamarátov, ktorí boli priateľmi a kamaráti zastávanej funkcie alebo postavenia, a nie osoby, ktorá túto funkciu vykonávala. Poznám mnoho ľudí, čo po tom ako skončili na funkcii boli ( alebo sú ) radi, že ľudia, čo ich predtým prezentovali ako svojich najlepších priateľov sa im aspoň odzdravia. Snažím sa žiť tak, aby som o priateľov nikdy takýmto spôsobom neprišiel.
Raz som dostal otázku, či uznávam nadriadených a osobnosti. Dotyčnú zarazila moja odpoveď, že uznávam a rešpektujem osobnosť ( ako autoritu ) bez ohľadu na skutočnosť, či je táto osobnosť mojim nadriadeným, verejným funkcionárom alebo úplne obyčajným, prostým človekom.
Tento postoj som si vybudoval už v detstve, keď som (ako obyčajné dieťa z dediny) videl súdruhov a súdružky, ktoré mali k osobnostiam a často aj k slušnosti ďaleko. Môžem povedať, že osobne som ešte ako dieťa ( pokiaľ to môžem teraz posúdiť ) najviac osobností stretol medzi obyčajnými ľuďmi. Stretol som moju starkú, ktorá na to, aby bola veriacou nepotrebovala sedieť každú nedeľu v kostole v prvej lavici, ale stačil jej ruženec v zvráskavených rukách a stolička v jej skromnej izbe.
S obdivom a úctou spomínam, v tomto dušičkovom období, na pána, ktorého komunisti vnezmyselnom procese odsúdili, ktorý si odsedel pár rokov vo väzení a celý život, napriek rehabilitácii po roku 1989 a napriek svojej inteligencii strávil ako chovateľ dobytka v maštali. Napriek tomu, že celý život strávil v maštali, až do svojej dopelosti som nepoznal nikoho s takým rozhľadom a pokorou ako mal on. Napriek tomu, čo mu komunisti spravili nepočul som od neho na nich žiadne zlé slovo. Už vtedy som sa naučil, že osobnoť nerovná sa funkcia a už vôbec nie, že verejná funkcia rovná sa inteligencia.
Ak tak je to aj s priateľmi. Môže to vyzerať ako priateľ, môže sa to správať ako priateľ, ale nemusí to byť priateľ. Osobne delím ľudí ( vynechajúc nepriateľov ), čo stretávam na znamych, kolegov, kamarátov a priateľov. Zaujímavé by napríklad bolo, keby sa na sociálnej sieti označovali ľudia okrem priateľov aj ako nepriatelia, ku koľkým skratom by došlo.
Pre mňa platí jednouchá vec :
Priateľ nie je ten, čo príde na pozvanie na Tvoju svadbu, ale ten, čo príde bez pozvania na Tvoj pohreb.
Tak čo, kedy Ste naposledy stretli priateľa ?