Myslíte, že riaditeľa úradu práce na úrovni okresu trápi osoba konkrétneho nezamestnaného ? Väčšinou nie. Osoby na týchto funkciách trápia štatistiky. Konkrétne tohto štatistika miery evidovanej nezamestnanosti v jeho okrese, ktorú mu nadiktoval ako smerné číslo nejaký úradník z ústredia. Vždy sa sa mi pri vyjadrovaní predstaviteľov úradov práce páči ich vyjadrenie o miere evidovanej nezamestnanosti, vždy ma napadne, prečo sa nehovorí o skutočnej miere nezamestnanosti. Možno to bude tým, že v prípade ak nebude miera evidovanej nezamestnanosti zodpovedať predstavám ústredia tak zmeníme podmienky na evidovanie tak, aby sme smerné čísla splnili. Úrady práce dávno stratili náplň svojej práce a ich pracovníčky sa prispôsobili trendu väčšiny nezamestnaných, chodiacich na úrad práce so slovami idem sa podpísať a nie so slovami idem si hľadať prácu ( prípadne majú vo vrecku pár vystrihnutých inzerátov z novín, ktoré od nich pracovníčky požadujú ako doklad o tom, že si hľadajú prácu ).
Rovnako ako úrady práce sa vzdialili od svojho pôvodného účelu mnohé povolania, ktorých hlavným cieľom malo byť pomáhať ľuďom a slúžiť im. Väčšina úradov dostala občana do pozície ja som pán úradník a ty budeš plniť moje pokyny, napriek tomu, že často ide o zjavnú šinkanu zo strany orgánov verejnej správy najmä pri dokladovaní rôznych potvrdní od orgánov verejnej správy navzájom.
Obdobne je to aj v polícii. Myslím, že väčšinu riaditeľov v Policajnom zbore netrápi to, že sa občan necíti bezpečne a všetko ostatné čo skutočne trápi občana, ale policajná štatistika. Ak máte známeho policajta položte mu otázku, čo túto štatistiku tvorí, ako sa realizuje v praxi a za čo je hodnotený on konkrétne. Kto nezažil, neuverí a nepochopí. Myslím, že aj polícia patrí medzi povolania, ktoré sa vzďaľujú svojmu pôvodnému cieľu. Keď som nastúpil k polícii môj riaditeľ kriminálnej polície poznal po mene zločincov vo svojom okrese, vedel čo asi páchajú, s kým sa stretávajú a snažili sme sa nájsť chybu v ich činnosti, aby sme im niečo zo spáchaných trestných činov preukázali. Neviem, či dnes policajný funkcionár na rovnakej funkčnej pozícii má túto znalosť, ale určite vie povedať koľko ešte prípadov treba ukončiť alebo nájsť ( a aké nenájsť ), aby sme splnili z Bratislavy dané štatistické kritériá.
Bohužiaľ dnes je policajt rovnako ako väčšina štátnych zamestnancov tlačený do rôznych administratívnych, formálnych a štatistických úkonov a pomaly stráca ľudský kontakt s občanom. Strácame kontakt s občanom, ktorý sa na nás s dôverou obracia a venujeme sa nič nehovoriacej štatistike. Mám pociť, že nás zostalo málo čo sa pozeráme na občana ako na človeka a nie ako na číslo. Smutné je, že začíname mať pocit, že sa z ľudí na čísla začíname v očiach systému a nadriadených meniť aj my.
P.S.: Uvedené časti verejnej správy určite nie sú v dnešnej štatistickej dobe výnimkami ( čo mi napríklad potvrdili pracovníčky daňových úradov ).