Ja som tu Boh a Vy Ste nikto. Ľudia znova majú pocit, že tú podstatnú, reálnu a vplyvnú moc má v rukách byrokrat s kopou požiadaviek, papierov, formulárov a štátom odobrenou pečiatkou v ruke. Byrokracia v celej svojej šírke od prijímania detičiek do materskej školy, vydávania povolení a súhlasov na podnikanie, prijímania rozhodnutí orgánmi samosprávy, vydávaní stavebných povolení, povolení na výruby, povoľovania nespočetného množstva výnimiek akéhokoľvek druhu po zmanipulované verejné obstarávania sa so svojou bohorovnosťou stáva nepríjemnou realitou.
Smutné je, že okrem legislatívou zošnurovanej spleti často nezmyselných predpisov, noriem a nariadení sa jej podstatným článkom stáva osoba úradníka. Osoba, ktorá sa, až na výnimky, v mašinérii tejto byrokracie mení z charakterného človeka na bezcharakterného a z priemerného znalca problematiky na neomylného experta. A to všetko preto, lebo má v rukách pečiatku a štátom delegovanú právomoc, ktorej moc a podstatu si akosi pri hladkaní svojho ega často ani neuvedomuje. Neraz som počul o argumentácii byrokrata, ktorému došli odborné argumenty, keď diskusiu ukončil slovami : JA mám pravdu, lebo JA som orgán, prípadne ja mám pravdu, lebo JA som riaditeľ. Bohužiaľ toto myslenie a tento názor má nemalá časť jednotlivcov s pečiatkou v ruke.
V čom to tkvie, že sa z obyčajného človeka tým, že dostane do ruky pečiatku, ktorá mu umožňuje často rozhodovať o osudoch ľudí, možnosť dať pokutu alebo pôsobiť len na základe autority orgánu, ktorý predstavuje, že sa z neho stáva namyslený, bohorovný sebec ?
Je tiež badateľné, že na to, aby sa takáto zmena s človekom udiala nie je vôbec podstatná dôležitosť inštitúcie, ktorú tento predstavuje, ale jeho osobný charakter. A tak sa potom stáva, že obyčajný radový zamestnanec maličkého obecného úradu v malej dedinke sa voči stránkam na úrade správa povýšenecky a arogantne na rozdiel napríklad od predstaviteľa Generálnej prokuratúry alebo Ministerstva, disponujúceho určitou mierou odbornosti a osobnosti, ktorý sa s nimi bude baviť ako so seberovným človekom. Stáva sa bežným javom, že ak sa človek s komplexom, nízkym sebavedomím, navyše bez potrebnej odbornosti, dostane k možnosti rozhodovať o osude iných, alebo možnosti klásť podmienky, akoby strácal pocit súdnosti a stavia sa do pozície poloboha. Prečo sa takýto jedinec stotožní s myšlienkou, že má patent na rozum ? Je to tým, že až príliš dobre vníma aké pokrivené možnosti mu umožňuje jeho okolie a zároveň nasal informácie ako t roky chodí od nesprávnych ľudí ? Alebo .....
Potom sa klientovi na úrade stane, že sa s ním vrátnik zhovára arogantne a povýšenecky, lebo on je zamestnaný na ministerstve ( alebo inom úrade ) aj keď len ako vrátnik a vy ste nula. Bez ohľadu na to, či vie aký problém riešite a aká ste Osobnosť. Správa sa v štýle, ja mám právo púšťať ľudí do budovy a tak sa budem správať ako jej pán.
Byrokrati si zvykli, že ten kto má papier, ten kto má funkciu s rozhodovacou právomocou má pravdu. A verejnosť si bohužiaľ na túto skutočnosť zvyká tiež. Ľudia už neberú na vedomie, že Slovenská republika je ešte stále demokratický a právny štát, kde by mali právo alebo neprávo oprávnených potrieb a záujmov obyvateľov regulovať právne normy tohto štátu.
Nebezpečné je, že rezignovala aj tá časť verejnosti, ktorá je presvedčená o svojej pravde a rezignovala len preto, že má obavu z toho, že príslušný zamestnanec si právo vyloží po svojom, vo svoj prospech alebo vedome v prospech vplyvu tretej strany.
Nachádzame sa v štádiu, keď ľudia často disponujúci trpkou skúsenosťou z minulosti nemajú dosť sily a chuti opäť bojovať s byrokraciou. A byrokratom, a nie len im, to vyhovuje. Tento stav vyhovuje okrem často od socializmu zotrvačnosťou fungujúcej byrokracii verejnej správy, aj tým, čo ponúkajú „jednoduché riešenia“. Na stole sú ponuky, pri ktorých si každý prostý a obyčajný človek, sklamaný a frustrovaný povie, že práve toto je to dobré riešenie, že je to aj jeho názor a že prečo to ešte nikoho nenapadlo skôr. Osvojí si do vetra pohodenú myšlienku, do tmy znejúci výkrik, ktorého dôsledky nie je schopný predvídať ani jeho autor a viac vec nerieši. Dnešný, obyčajný človek s malým o, často príslušník mlčiacej väčšiny ( latentný volič extrému ) akoby už neveril v pomalý prerod k efektívne fungujúcemu štátneho mechanizmu. Rezignoval na rozumné riešenia a argumenty a uverí v to, čo mu ako prvé príde pod ruku bez toho, že by musel premýšľať. Pre týchto ľudí je jednoduchšie slepo veriť ako premýšľať. Aj keď si možno popri viere uvedomujú, že ich názor nie je najsprávnejší, povedia si rovnako ako voliči v banskobystrickom kraji v župných voľbách, že ak aj nenájde ich voľba správne riešenie aspoň znepríjemnia život byrokracii čo vládla doteraz.
Otázkou teda je, či v prípade, ak uveríme týmto jednoduchým riešeniam a zvolíme si túto cestu nezaplatíme príliš veľkú daň len za to, že chceme dať príučku skostnatenej a arogantnej byrokracii.
Myslím, že vhodnejším riešením ako situáciu s byrokraciou takto radikalizovať je riešenie, ktorým reálne skončil dialóg z úvodu :
Byrokrat ( v úradnom styku s klientom ) : Viete kto som ja ? Ja som BOH a Vy Ste nikto.
Klient : Nie som veriaci, ale pomôžem Vám dostať sa na zem.
Tento konkrétny klient sa dal do dlhého boja s byrokratom a nezvolil si jednoduché riešenie.
Aké riešenie si zvolí slovenská spoločnosť ?