Vďaka

Autor: Jozef Bakša | 16.1.2019 o 23:14 | (upravené 17.1.2019 o 17:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  283x

            Čas letí a my sa snažíme stíhať všetko. Ponáhľame sa za výsledkami, štatistikami, peniazmi, prípadne mocou. Budujúc svetlú budúcnosť svoju a svojich detí, zabúdame na prítomnosť. Zabúdame na to podstatné ....

           Šťastie, vďačnosť  a pokoru cítim ráno po každom zobudení za brieždenia pozorujúc  ako pokojne ponorené do svojich detských snov s naznačeným úsmevom spia moje malé princezné. Spia a ani netušia, že svojim pokojným spánkom ma robia šťastným.

               Ešte so zlepenými očami zapínam  ( ako starý konzervatívec ) rádio   a  žmúriac zvykajúc si na svetlo žiarovky začínam  denný ranný rituál prípravou raňajok  a desiaty mojim trom ""spachtošom" vychutnávajúc  si  pocit, že všetko okolo ešte spí. Človek by neveril aká maličkosť ho napĺňa šťastím:  Pripraviť desiatu a raňajky svojej rodinke.      

        Po každodennom kolotoči  škola, práca, krúžok, krúžok, rožčuľovanie sa nad neporiadkom  v izbe a nevynesených smetiach si sadáme  večer k stolu. Na obligatórnu otázku :Čo bolo v škole ? prichádza obligatórna odpoveď : Nič.  ( Pomerne časti rozmýšľam nad tým z akého dôvodu vlastne do tej školy chodia), nakoniec sa však predsa dozviem aspoň to, že škola stojí a že čo všetko nie je fér. Večerná konverzácia často končí zvolaním rodinnej rady  Nellky a nekonečným opakovaním  dôvodov prečo nie vhodné mať v byte psa. Ale Nelly  sa asi riadi mottom Jara Slávika : "Neskúsiš nevieš"  

       Po odrazení všetkých otázok, ktorými sme večer zasypaní, lebo žiadna otázka v čase ukladania    sa do postele neznesie odklad, nastáva ticho. 

          A ja si ho znova vychutnávam  a  všetko spí. 

      Priznávam, že za tie denné kolotoče (ne)stíhania, upozorňovania a čakania ( pokochať sa nástenkou pri odchode zo školy je nevyhnutné, rovnako ako pozorovať padajúce vločky keď nestíham stretnutie ) nezostanú bez odmeny. Takmer denne som odmeňovaný  a opájam sa blahom, keď sa Nelly ku mne pritúli, objíme ma a povie :" Ty si môj  ocko, najlepší a nikomu Ťa nedám." Rovnako sa cítim v siedmom nebi, keď sa na mňa so slovami, že som hrozný usmeje staršia  Lali. Nemôžem predsa od štrnásťročnej slečny čakať, že sa mi hodí  okolo krku a povie mi ako ma ľúbi. Mne stačí, že to cítim.          

       A večer si líham vedľa svojej krásnej manželky a rozmýšľam, aké sny práve prežíva  pod svojimi viečkami. 

       Zaspávam  spokojný  a šťastný. Ako málo človeku k šťastiu stačí :  Spokojná a zdravá rodina.

        Vďaka. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty, rodičia sa boja. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Dobré ráno

Dobré ráno: Keď ženy utekajú od mafiánskych manželov

Vincenza Rando v rámci organizácie Libera pomáha talianskym ženám.


Už ste čítali?